mere vision
My name is Lucia and I'm sixteen years old.
I'm badly here but I try.
Permalink
Koniec. Koniec ma vždy tak trocha desil.
Začiatok. Ten ma tiež vždy trocha desil.
Jadro. To ma tiež vždy tak trocha desilo, kvôli tej premenlivosti deja.
Taký koniec mi dokáže zmeniť závratne všetky pocity.
Taký nový začiatok po starom konci ma tiež pretvára.
Také jadro, počas neho paradoxne upadám do neciteľnosti.
Koniec ma vždy vytrhne z toho ničoho.
Koniec je tak závratný, že padám tak nízko, že sa bojím, že to bude môj posledný pád ako keď skáče samovrah.
Keď už padám a som takmer na konci pádu, prvé na čo myslím je kufor.
Normálny človek by myslel na nejaký záchytný bod, alebo nejakú ruku, čo ho chytí.
Nie som normálna a myslím na svoj kufor.
Permalink
Ako anjel kráčaš si v dyme,
žiara zahatila mi oči.
Už len tvoj rekviem v duši mi doznieva.
Už len hmlisté svetlo na cestu svieti
aj to o chvíľu vyhasne ti.
Dávno nie sme deti,
takmer dospelí sme mohli byť.
Pamätám si tú noc keď so sa cítila posledný krát.
Cítila som všetko aj nič.
Ostalo mi pár hlučných spomienok a mnoho nemých.
Keby som si tvoj hlas pamätala až do konca,
ľahšie by sa mi tu teraz stálo.
Každý je len ďalší okoloidúci,
každý prejde len raz a už sa nevráti.
Ty si prešiel tisíc razy a vždy si sa vedel vrátiť.
Už sa nemôžeš vrátiť ani keby si chcel,
ani keby som chcela. /a ja by som naozaj veľmi chcela/
Si odpojený vagón na koľaji,
ktorá vedie všade a nekončí nikde.
Možno vedie do neba.
Spoza mračien sa na mňa pozeráš,
nové svetlo sa mi snažíš posielať.
Svetlo mi svieti každý deň,
ale vôkol mňa je už len tma.
Sedávam v izbe kde je porozhadzovaná bezvýznamná samota a tá tma, aj to svetlo sa ma pokúšajú precitnúť.
